V sobotu sme s dcérou cestovali autom z východu na západ, konkrétne do Záriečia. Zastavili sme sa na benzínovej pumpe na Hybe, kde sme sa občerstvili, vypili kávu, kúpili vodu a po pätnástich minútach občerstvenia sme sa pobrali k autu. Pri aute nás čakal starší pán, s palicou v ruke, ktorý začal otázkou či sme z Prešova a či by sme ho neodviezli do Liptovského Mikuláša do nemocnice, lebo má zdravotné problémy, ktoré si spôsobil pri práci v lese a že ide pešo celú noc z lesa, kde pracoval a dnes je tu a potrebuje sa dostať do nemocnice. No a dodal ešte, aby som niečo pod neho dal, lebo je špinavý. Samozrejme si nastúpil do auta, pod neho sme nič nemali, takže si sadol a cestovali sme spolu. Pri ceste nám porozprával, akých má úspešných synov, o jednom prezradil, že je v Prahe a o druhom sme sa nedozvedeli nič. On pri práci v lese utrpel úraz a potrebuje ošetrenie. Nekrvácal, tvrdil, že prišiel z lesa pešo až na benzínovú pumpu. V Liptovskom Mikuláši sme mu zastavili pri nemocnici, pri príjme pacientov a dali mu peniaze, keďže nemal nič. Sedadlo nebolo nijako špinavé. Starý pán sa pobral na príjem do nemocnice. Odpozorovali sme, že kráča správnym smerom. Cestou sme ešte nejaký čas rozprávali o tomto príbehu.
Ako to teda bolo? Bolo to reálne, celý príbeh, ktorý nám starší pán vyrozprával, alebo je to zdravotná záležitosť? Zdravotná iste, lebo chcel – či potreboval neviem – odviezť do nemocnice. Kráčal samostatne, palička bola dosť tenká, teda iba na psychickú podporu, rozprával sa s nami, nekrvácal.
Myslím, ale aj na jednu, podľa môjho názoru závažnú vec. Neviem, či starší pán má dvoch synov, ale každopádne (ne)boli dostatočne blízko, aby dokázali pomôcť svojmu otcovi. Nesúdim, uvažujem o tom preto, lebo som počul, už dávnejšie od jedného pána, ktorý mal viac detí, že jeden rodič vychová aj dvanásť detí, ale dvanásť detí nedokáže – česť výnimkám – dochovať jedného rodiča. Píšem to len pre naše zamyslenie. Samozrejme aj moje. Ako sa meria úspech človeka?